Tento projekt je zameraný na spracovanie niekdajšieho opevneného sídliska na Glanzenbergu známeho aj ako Staré mesto. Model vytvorený v spolupráci so Slovenským banským múzeum sleduje archeologický výskum, odborné odporúčania a snaží sa maximálne priblížiť historickej pravdepodobnosti.
8.10.2018
Videá predstavujú stav vybraných častí modelu k 24.3.2018, 27.6.2018 a 26.9.2018 Odvtedy tvorba stojí.
Práca na modeli začala 26.2.2018 a ako už u takýchto diel býva, nebude nikdy dokončená.
V súčasnosti je vývoj modelu ukončený a zachytáva aktuálny stav výskumov na lokalite.
Hlavná vlna kritiky ale ešte len príde. Dokiaľ to niekto nespraví, tak nik nevie nič. Odrazu ale všetci budú vedieť, ako to byť nemá. Stovky hodín práce a odborníci to potom zhodia jediným slovom. Načo? Mali svoju príležitosť, nevyužili ju. Ale ako náhle budú mať chrobáka v hlave, tak sa pokúsia to tomu amatérovi ukázať. Ak na to nemáte papier, tak sa nič neopovažujte robiť! Muselo to zájsť až takto ďaleko? Musíme mať na všetko certifikát?
Model bol vytvorený v programe SketchUp 8 a videoscény renderované cez Lumion 4. Statické scény boli vytvorené pomocou nástroja Twilight V2 a Render[in].
Krátky výskum, zachytáva jednu z možností, ako bol hrad zničený.
Pre viac informácií o Glanzenbergu odporúčam knihu od Jozefa labudu "Glanzenberg v Banskej Štiavnici Archeologický výskum zaniknutej lokality"
Glanzenberg - zánik lokality Výstavba Glanzenbergu 745 nl. (András Vályi v roku 1799 Encyklopedický popis Uhorska) Virtuálna prehliadka hradu ktorý zmizol pred 600 rokmi počas bojov o trón medzi Alžbetou Luxemburskou (bojujúcou za práva Ladislava V. Pohrobka) a Vladislavom Jagelovským. Veľmi zaujímavý príbeh jedného z najmocnejších miest tej doby v Uhorsku na pozadí občianskej vojny. Žigmund Luxemburský 14. február <https://sk.wikipedia.org/wiki/14._febru%C3%A1r>1368 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1368>, Norimberg <https://sk.wikipedia.org/wiki/Norimberg>, Nemecko <https://sk.wikipedia.org/wiki/Nemecko> - † 9. december <https://sk.wikipedia.org/wiki/9._december>1437 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1437>, Znojmo <https://sk.wikipedia.org/wiki/Znojmo> Kráľ Uhorska od 31. marca <https://sk.wikipedia.org/wiki/31._marec>1387 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1387> Nemal dediča, vydal dcéru Alžbetu Luxemburskú * 28. február <https://sk.wikipedia.org/wiki/28._febru%C3%A1r>1409 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1409> - 17. december <https://sk.wikipedia.org/wiki/17._december>1442 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1442>, Ráb <https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%A1b>, Maďarsko <https://sk.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Farsko> za Albrecht II. (V.) Habsburského * 10. august <https://sk.wikipedia.org/wiki/10._august>1397 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1397>, Viedeň <https://sk.wikipedia.org/wiki/Viede%C5%88> - † 27. október <https://sk.wikipedia.org/wiki/27._okt%C3%B3ber>1439 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1439>, Neszmély <https://sk.wikipedia.org/wiki/Neszm%C3%A9ly> Kráľ Uhorska od r. 1437 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1437> Mali spolu syna Ladislava Pohrobka, narodil sa 4 mesiace po smrti otca Alžbeta ho chcela narýchlo korunovať, aby to však mohla urobiť, musela sa zmocniť svätoštefanskej koruny, ktorá bola uložená v stráženej miestnosti hradu Vyšehrad (Visegrád). Krádežou poverila svoju komornú, Helenu Kottannerovú, ktorá si našla aj pomocníka. Strážcovia nepočuli pílenie zámkov ani vysadzovanie dverí a tak sa 15. mája <https://sk.wikipedia.org/wiki/15._m%C3%A1ja>1440 <https://sk.wikipedia.org/wiki/1440> konala korunovácia. Väčšina uhorskej šľachty však Ladislava za panovníka neprijala a korunovali poľského kráľa Vladislava III. Jagelovského <https://sk.wikipedia.org/wiki/Vladislav_III._(Po%C4%BEsko,_1434)> (Varnenčik) za uhorského kráľa Vladislava I. Kráľovná, ako dedička aj Českého kráľovstva, teda poverila českého šľachtica Jána Jiskru <https://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Jiskra> ochranou záujmov svojho syna. Medzi znepriatelenými tábormi vypukli boje, najväčšie sa odohrávali práve na území Slovenska. Po uzavretí mieru koruna zostala Vladislavovi, ale po jeho smrti mala pripadnúť Ladislavovi. Keď však mal Ladislav sotva tri roky, jeho matka pár dní po podpísaní mieru s Vladislavom za záhadných okolností zomrela (pravdepodobne ju otrávili). Alžbetin jediný syn Ladislav V. Pohrobok sa stal po Vladislavovej smrti rakúskym arcivojvodom, českým a uhorským kráľom. Ladislav však krátko pred sobášom zomrel bez potomka a kráľovstvá sa dostali pod vládu iných panovníckych dynastií. Jan Talafús z Ostrova (okolo 1410 - po roce 1475) byl jedním z předních hejtmanů českých bratrstev <https://cs.wikipedia.org/wiki/Brat%C5%99%C3%ADci>, které po husitských válkách <https://cs.wikipedia.org/wiki/Husitstv%C3%AD> působily na území Horních Uher <https://cs.wikipedia.org/wiki/Horn%C3%AD_Uhry>. Zde, pod velením Jana Jiskry z Brandýsa <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Jiskra_z_Brand%C3%BDsa>, po boku Petra Aksamita <https://cs.wikipedia.org/wiki/Petr_Axamit> a dalších bratrských hejtmanů, sloužil v žoldu nezletilého krále Ladislava Pohrobka <https://cs.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Pohrobek> a jeho matky Alžběty Lucemburské <https://cs.wikipedia.org/wiki/Al%C5%BEb%C4%9Bta_Lucembursk%C3%A1>. Roku 1440 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1440> se Jan Talafús účastnil Čáslavského sněmu, kde se jednalo o bezpečnosti ve východních Čechách. Téhož roku prodal za 220 kop grošů <https://cs.wikipedia.org/wiki/Gro%C5%A1> dvůr Šnakov a na podzim odjel do Horních Uher. Tady vstoupil do vojska nejvyššího hejtmana Jana Jiskry z Brandýsa, který ve službě královny Alžběty Lucemburské, vdovy po Habsburkovi Albrechtovi II. <https://cs.wikipedia.org/wiki/Albrecht_II._Habsbursk%C3%BD>, hájil nároky jejího syna Ladislava Pohrobka na Uherský trůn. Vojenská intervence měla své opodstatnění, neboť Uherská šlechta popřela práva dvouletého následníka a svým panovníkem zvolila polského krále Vladislava III. Varnenčika <https://cs.wikipedia.org/wiki/Vladislav_III._Varnen%C4%8Dik>, kterého podporoval maďarský <https://cs.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Farsko> vojevůdce János Hunyadi <https://cs.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1nos_Hunyadi> a Talafúsův tchán Jan Čapek ze Sán (v letech 1442 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1442> - 1444 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1444> jmenovaný nejvyšším polním hejtmanem polského vojska v Uhrách). Prvních větších akcí se Jan Talafús zúčastnil v roce 1441 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1441>, když pomáhal Janu Jiskrovi obsazovat města na Spišku a Šarišsku a vyprostit Košice <https://cs.wikipedia.org/wiki/Ko%C5%A1ice>, které obléhali Poláci; po úspěšné operaci se na krátkou dobu stal košickým hejtmanem. Roku 1442 byl jmenován hejtmanem Šťavnice, která byla za jeho nepřítomnosti vydrancovaná, ale přesto po jeho návratu zůstala v rukou bratrstev.[5] <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Talaf%C3%BAs_z_Ostrova#cite_note-7> Na podzim téhož roku nečekaným přepadem dobyl uherské město Jager <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jager>, kde se právě ubytovalo poselstvo krále Vladislava III., jež se vracelo zpět do Polska. Při přepadu se zmocnil mnoha významných zajatců i bohaté kořisti. Při zpáteční cestě jej však přeplněné vozy zpomalily a dostihli ho pronásledující Uhři. Nastala prudká srážka, při které padlo množství mužů a Talafús byl nucen se stáhnout. Při ústupu padl do zajetí a byl uvězněn v Jageru.[6] <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Talaf%C3%BAs_z_Ostrova#cite_note-8> Na svobodu se dostal po 3. říjnu <https://cs.wikipedia.org/wiki/3._%C5%99%C3%ADjen> téhož roku.[7] <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Talaf%C3%BAs_z_Ostrova#cite_note-9> O dva měsíce později pomáhal dobýt hrad Rychnavu, kde byl přidělen pod velení nového hejtmana pevnosti, Slováka Jana z Pereně. Z tohoto místa dál podnikal dílčí přepady nepřátelského území; zejména je zmiňováno okolí Tokaje <https://cs.wikipedia.org/wiki/Tokaj>. Roku 1445 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1445> byl jmenován hejtmanem na hradě Chmeľov (Komlóš) a o tři roky později obdržel hejtmanství na Rychnavě, kde prožil následujících čtrnáct let života.[8] <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Talaf%C3%BAs_z_Ostrova#cite_note-10> Mimo to, že jej na tomto sídle často navštěvovala jeho manželka Žofie, zde udržoval milostný vztah s Uherkou Márii Bodorovskou. Roku 1449 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1449> se Talafús po boku Jana Jiskry z Brandýsa zúčastnil bitvy u Somoše <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitva_u_Somo%C5%A1e&action=edit&redlink=1> a v roce 1451 <https://cs.wikipedia.org/wiki/1451> bojoval v řadách 3000 bratříků, kteří v bitvě u Lučence <https://cs.wikipedia.org/wiki/Bitva_u_Lu%C4%8Dence> porazili na 20 000 Uhrů.[9] <https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Talaf%C3%BAs_z_Ostrova#cite_note-11> Po smrti kráľa Albrechta nastal v Uhorsku dlhotrvajúci spor o trón medzi vdovou Alžbetou a jej synom Ladislavom Pohrobkom na jednej a Vladislavom I., ktorý bol medzitým zvolený za kráľa, na druhej strane. Banská Štiavnica sa s ostatnými banskými mestami pridala na stranu kráľovnej Alžbety a jej syna. Túto svoju vernosť voči kráľovnej B. Štiavnica kruto odpykala. Úhlavný nepriateľ kráľovnej Alžbety jágerský biskup Šimon Rozgoň (Šimon z Rozhanoviec) spolu s Ladislavom Čechom z Levíc vtrhli s veľkým počtom vojska do Banskej Štiavnice v máji 1442, mnohých obyvateľov povraždili a mesto takmer úplne zničili ohňom. O tejto smutnej udalosti je v štiavnickom mestskom protokole stručný zápis: „Roku 1442 vtrhlo do Štiavnice pokolenie bezprávia, jágerský biskup Šimon Rozgoň a Ladislav Čech, syn Petra Čecha z Levíc so 4000 Maďarmi a poliakmi, a povraždiac mnohých obyvateľov spomenuté mesto celkom vypálili“ Krátko potom r. 1443 postihlo Banskú Štiavnicu ďalšie nešťastie, zemetrasenie, ktoré nielenže dovŕšilo pohromu mesta z minulého roku, ale veľmi poškodilo aj štiavnické baníctvo. Stredoslovenské banské mestá a teda aj Banská Štiavnica boli od roku 1424 do roku 1548 osobným majetkom kráľovien, manželiek uhorských kráľov. O vlastníctvo týchto osád (Hodruša, Gerod - Kopanice, Kerling, a ďalšie) musela Banská Štiavnica bojovať s kastelánmi šášovského hradu ešte aj neskoršie, napríklad r. 1447, 1492,... Uhorské stavy ochotne vyhoveli žiadosti Štiavničanov a potvrdili im roku 1447 bývalé slobody a všetky výsady. ·1433 príchod husitov do Pukanca, ·1442 vojaci banských miest (na strane Alžbety) napadli kláštor v Hronskom Beňadiku, ktorý bol na strane Vladislavovej, ·1442, máj Jágerský biskup Šimon Rozgoň a Ladislav Čech z Levíc napadli s veľkým vojskom Banskú Štiavnicu a Pukanec, TRI DRVIVÉ RANY V roku 1442 bolo mesto prepadnuté vojskom jágerského biskupa Šimona Rozgoňa. Mesto prepadli, množstvo ľudí povraždili, v plameňoch veľkého požiaru sa stratila časť histórie. V turičnom období nasledujúceho roka Štiavnicu a Kremnicu postihlo ešte silné zemetrasenie.
)
)
)
)
)
)
)
)